Zora

Alebo ked sa na den stanete sucastou natacania bollywoodskeho filmu

Ak ste zahranicny turista, ktory sa rozhodol navstivit krasy Mumbaja, s 80% pravdepodobnostou budete byvat v stvrti Colaba, hlavnom stredisku cudzincov. Vedia to aj hladaci komparzistov do najnovsich snimok bollywoodskych filmov. Nahovaraju ich, aby na jeden den vyskusali, ake je to byt sucastou celeho toho hunbuku. Samozrejme za protihodnotu, ktora sa pohybuje v rozhrani 500 az 1000rupii za den natacania, s tym, ze ide o full servis – ranajky, obed, veceru, popripade nejake snacky a pitie pomedzi gratis. Plus autobus, ktory Vas odvezie na plac a po skonceni spat na hotel. No neskus to. Aj pre mna to bola lakava ponuka. Nikdy som nemala prilezitost zucastnit sa nakrucania filmu, alebo reklamy, preto som chcela poznat, ake to je, vidiet za oponu. Kedze nie som typicky turista, ktory Bombajom len prechadza, o ponuke som sa dozvedela z internetu. Zavolala som producentovi, vyzistila, ci mozem prist, vybavila si volno v praci (kedze sa tocilo vo stvrtok), kupila vtipne tricka, aby som ohurila a dobrodruzstvo mohlo zacat.

Znie to mozno lakavo, ale verte mi, ani zdaleka to nie je take, ako sa zda. Mala som prist na 10tu rano. Dorazila som trochu skor a chvilu som bola zmatena, ci som na spravnom mieste. Nevidela som totiz ziadneho cudzinca. Az potom som stretla dve americanky s ruksakmi, ktore boli na tom rovnako ako ja. Odlahlo mi. Postupne prichadzali dalsie blede tvare, prevazne s blond vlasmi. Okolo 11tej (no dobre mozno pol 11tej), nas nahnali do miestnosti, kde sme si dali rychle ranajky. Nic extra to teda nebolo. Potom prisiel na rad vyber kostymov. Schytala som modry (ked hovorim modry, myslim najhorsi modry aky sa da, kriklavo cudne modry) suknovy kostym s (a teraz pozor) bielymi zvislymi pruzkami a k tomu plavky. V tom menej hnusne modra bluzka. A ako zlaty klinec programu boli topanky.a kabelky. Ked vravim zlaty, myslim to doslova. Tie krasne topanky boli totiz naozaj nechutne, gycovo zlate. Nechcem vediet kto to mal oblecene predo mnou. Vyprane to rozhodne nebolo. Aj napriek tomu som na tom bola stale lepsie ako niektori, co mali o dva cisla mensie alebo vacsie dresy.

Po kostymoch prisiel na rad uces a make-up. Ano, moze to znie ako wow, niekto sa ide o mna strarat, budem sa na moment citit vynimocne, teraz to ma tu spravnu prichut niecoho velkeho. Zabudnite! Postavia vas do zastupu, kde sa jedna zena s chabym hrebenom snazi urobit nieco ako uces. Strieda medzi dvoma stylmi. Jeden je nechat vlasy rozpustene, uhladit gelom a precesat (a la na debilka), ten druhy je zopnut vlasy do copu a opat uhladit gelom. Druhy mal niekedy obmenu. Pani nechala visiet pramene vlasov po bokoch (a la tie roky 90te), popripade nieco pripla sponkou. Neviem, ktory look bol horsi. Ja som bola na debilka. Takto „nadherne“ vystajlovani, takmer ako zo zurnalu, sme sli na make up. Jedna labutienka a stetec na tvar, k tomu par odtienov pudru, dvaja „vizazisti“. Som si ista, ze polovica zien mala na druhy ten vysyp tvare, alebo nejaku inu alergiu, rovanko ako koznu alergiu z oblecenia. Ja som nastastie obisla bez tychto bonusov navyse Este som si vyberala kabelky a hadam sme pri konci.

Ked uz to vyzeralo, ze sme vsetci pripraveni, cakali sme, kedy nas konecne zavolaju do studia. Kazdy bol zvedavy na akciu. Avsak cakanie nemalo konca kraja. Nastastie ste si mohli kratit cas zoznamovanim sa s novymi ludmi, ziskat nove kontakty a pod. Mne sa stala jedna zaujimava prihoda, o ktorej si nemyslim, ze to bola nahoda. Hned pochopite. Zoznamila som sa s babou z Kanady. Ked som jej povedala, ze som zo Slovenska, prekvapene na mna pozrela, ze aj ona je povodom Slovenka. Odisla ked mala desat rokov. No aj napriek tomu vedela vyborne po slovensky, ziadne gramaticke chyby, siroka slovna zasoba. Jedine co bolo pocut, bol prizvk, ale to je pochopitelne. Tato prihoda by vsak nebola taka zahadna, keby som pred par dnami nedostala jeden e-mail. Pisala mi jej mamina, ktora je od zaciatku citatelkou mojho blogu a uz davnejsie ma informovala o tom, ze sa jej dcera chysta navstivit mesto, ktore je momentalne mojim domovom. Link blogu poslala aj dcere. Ta si ho vsak nemohla precitat, kvoli pripojeniu, preto ma nemala ako spoznat. A tak sme az spatne, prostrednictvom jej maminy, prisli na to, ze sa vlastne uz pozname, ani sme o tom nevedeli. No povedzte, to uz nemoze byt nahoda! Touto cestou ich pozdravujem a verim, ze sa s Bronkou este stretnem a potrenujeme slovencinu 🙂 Svet je naozaj mensi ako sa zda.

Ale naspat k teme. Vsetci este stale cakaju na akciu, ktora neprichadza. Kratia si chvile citanim, rozpravanim sa, spanim na stolicke, niektore indky sa skraslovali a to sposobom, aky som dovtedy v zivote nevidela. Vytrhavali si navzajom obocie, ale nie pinzetou ako sme na to zvyknute my. Robili to dvomi nitkami omotanymi okolo prstov, ktore sa v jednom mieste stretli a tam ten chlpok vytrhli. Tazko to opisat, system to bol vsak viac nez sofistikovany. Nieco ako stavba pyramid pre architektov. Nakoniec sme sa spolocnym cakanim dopracovali k obedu. Ani ten nebol trikrat lahodny. Ale ked ste hladny, je vam jedno, co do seba napchate, hlavne, ze sa ta diera, ktoru ste v bruchu doteraz mali, niecim vyplnila. Po obede to chvilu vyzeralo, ze sa ide nieco diat. Nahrnuli nas do studia, posadali sme si a zacali obdivovat vsetko okolo. Netrvalo to vsak ani 5 minut, lebo reziser sa rozhodol, ze on este nechce tocit tuto scenu, a teda nas zatial nepotrebuje. Ako tlupa cvicenych kralikov, sme si sli opat sadnut (pravda ak ste nasli volnu stolicku, co bolo viac nez obtiazne) a pokracovali v cakani. Pomedzi to som uz stihla stokrat olutovat, ze som sa na to dala. Mohla som odist, ale bez penazi a bez akehokolvek zazitku. A to som teda nechcela, preto som sa rozhodla zostat aj za cenu toho, ze tam preckam najkrajsie roky svojho zivota.

Nastastie konecne nastala tolko ocakavana chvila. Nahrnuli nas do spominanej miestnosti, posadili nas, v skratke vysvetlili, ze sme sucast publika, mame tlieskat, buracat, lebo na svet prave uviedli novy software, ktory je dokonaly, potom zakricali SILENCE! (naozaj velmi razne), vsetci stihli, klapka a akcia. Nic preborne. Cakala som viac. Parkrat sme to zopakovali. Parkrat sme pozmenili scenar. Uz sme netlieskali, ale rozpravali sa udivene medzi sebou, na styl, wow ten software je ale super! Obcas nam dali do ruk fotak aby sme fotili, niektori mali mikrofon a boli za novinarov a vseliake hracky, ktori kladu otazky uspesnemu podnikatelovi a podobne. „Zazivne“. Sice neviem co som cakala, ale myslela som, ze tam bude viac ludi, viac srandy, viac akcie, napatia, vzrusujucejsia atmosfera a podobne. Nic z toho tam nebolo. Ani v naznaku. Producent mi vysvetlil, ze toto je jeden z tych slabsich filmov (vola sa Peaar impossible, v preklade Love impossible a bude sa vysielat v novembri), ale ze v auguste tocia jeden z tych pravych, tanecno – muzikalovych, rydzo bollywoodskych, kde bude rozhodne viac akcie. Smola je, ze natacanie trva pat dni (to kde mozem ist, nie cele samozrejme) a na tak dlho si volno vziat nemozem.

Tento zazitok teda nesplnil moje ocakavania. Ale nehadzem flintu do zita. Pokusim sa vychytat pravy bollywoodsky trhak a uvidim, ci pozmenim nazor. Unavena som bola viac, ako chodim z prace, ale aj napriek vsetkemu som rada, ze som mala moznost aspon to vyskusat. Mozem si povedat, ze som na sekundu (alebo ani to nie) ucinkovala v bollywoodskom filme. Co by som pred rokom, co pred rokom, pred styrmi mesiacmi, este ani len nesnivala, nieto este vyslovila nahlas. Pokusim sa pridat aj fotky, ale na tie si budete musiet chvilu pockat. Baterky sklamali v najnevhodnejsej chvili a tak mam AZ jeden obrazok. Dufam, ze mi niektori, ktorych som tam spoznala, zopar fotiek poslu, aby som sa o ne mohla s vami podelit.