Zora

Keďže som si zaumienila, že budem písať len pozitívne, (pretože toho negatívneho je okolo nás všade už dosť, či v televízii – od správ až po nikdy nekončiace intrigy v nikdy nekončiacich seriáloch alebo nebezpečenstvá, ktoré číhajú za každým nevinným klikom mocného a vševediaceho internetu alebo vo vzťahoch okolo nás, alebo…) tak tento článok o policajtoch bude dobrý 🙂 a to aj napriek včera schytanej pokute.

Už dlhší čas sa chystám napísať a podeliť sa o vianočnej skúsenosti s policajtmi, o tom, ako dávali na nás pozor……. ale nedá mi ešte predtým nepovedať zážitok s tými včerajšími.

Včera, keď nedeľa bola, bola som na večernej svätej omši, tak ako sa na nedeľu patrí. Po jej skončení som v kostole ešte pobudla takú dobrú hodinku s jedným malým spoločenstvom pri modlitbách a rozhovoroch. A poviem Vám, tie rozhovory stáli za to! Odchádzala som odtiaľ i vyplakana i nekonečne vytešená, že to so mnou nie je až také zlé, že tie pocity zo zlyhaní v rôznych životných situáciách majú riešenie…. no, jedna radosť. Vracala som sa domov šťastná a veselá. Ešte na parkovisku pred kostolom sa snažil jeden pán, neviem, asi bol z Afriky, zaparkovať svoje malé autíčko. Točil sa a točil, nuž chcela som pomôcť. Začala som gestikulovať a ukazovať ako a kadiaľ môže cúvať, ukazovala som aký kúsok alebo kus ho delí od najbližšieho auta …. ale nejako ma nechápal. Asi si myslel, že mu ukazujem že chcem prejsť a nemám kade…. ktovie, lebo keď som ho poprosila, aby stiahol okienko a vysvetlila mu, čo vlastne robím …. zistila som, že ani tak mi nerozumie. Asi to bol naozaj Afričan. Z celej tejto „akcie“ mi bolo smiešno ešte viac, nuž pri nasadaní do firemného auta, ktoré som si požičala od manžela, som aj zabudla, že ešte pred dvoma hodinami, pri vystupovaní z neho som sa tak „šťastne“ chytila volantu, že som vypla automatické svietenie. Veselo som naštartovala a keďže celé parkovisko i celá cesta domov, čo bolo asi len 450 metrov (ale predtym som si bola v obchode pozriet nejake lacne kabelky a znackove oblecenie) a pre psa daku búda pre psa, celá cesta je teda plne osvetlená, nuž nezapla som si späť tie svetlá a vyštartovala som. Po snáď asi tridsiatich sekundách v aute, len čo som vyšla z parkoviska a cez kruhový objazd, zrazu začali na mňa zozadu, v spätnom zrkadle blikať svetielka. Modré a červené a medzi nimi štyri veľké písmenka STOP..no co, ponahlala som sa domov pozerat basketbal. Srdce sa mi rozbúšilo, lebo som si nevedela predstaviť čo zlé som spáchala, prehrávala som si celých tridsať sekúnd a nič, nič mi nedávalo zmysel, aký trestný čin sa mohol stať (plus stále nezabúdajte na moju rozradostnenú náladu. Myšlienky skákali jedna cez druhú – kostol – policajti – kostol – Afričan –kostol- policajti – trestný čin – kostol …) to všetko na tom malom kúsku cesty, kde ani premávka, ani živej duše v tak pokročilú hodinu. Zastavila som, stiahla okienko a s takým posprostučkým úsmevom, ktorý bol miešaninou radosti a strachu a šoku zároveň som sa spýtala čo som spravila. Boli dvaja. Jeden dobrý a jeden … nie dobrý, ale neskôr zavrel obidve oči…. 🙂 a hlavne, boli veeeľmi mladí. Celý rozhovor a vypísanie pokutového bločku trvalo takých 5 až 10 minút a za celý ten čas som reagovala neskutočne divne, nevedela som sa brániť, logicky odpovedať, normálne reagovať. Naozaj neviem, či to bolo ich vekom, či tým Afričanom, či kostolom…… neviem, jednoducho čudnota. Aha! Mám to! Cítila som sa ako pubertiak prichytený pri cigaretke a presne tak som sa aj správala. Akoby mi nepripadala celá tá situácia dosť vážne. Keď si vypýtali papiere od auta, povedala som že nemám. Hneď sa ma opýtali ako môžem jazdiť bez papierov.! Prvá myšlienka, ktorá mi preletela hlavou ako im odpovedať bola, že ja predsa nejazdím na papieroch, ale na aute. Našťastie som ostala ticho. Hneď som sa opravila, že mám iba svoje doklady len tie od auta nemám, auto je manželovo a strašne som sa ponáhľala do kostola a…. Aj som vedela, kde nechávajú papiere (manžel a jeho kolegovia, keďže autá občas pendlujú medzi nimi alebo zákazníkmi), ale mne jednoducho nejakým záhadným spôsobom nedoplo, aby som sa ohla v páse a pozrela na to miesto. Asi mi to ešte stále nepripadalo dosť vážne. Takže priestupky boli tak nakoniec dva. Jazdenie bez papierov od auta – to je za 50 eur a nezapnuté svetlá (svietili mi len predné stretávačky) – to bolo za 60 eur. Alebo naopak? Aj som sa chcela opýtať, či stáli na parkovisku (často to parkovisko využívajú na chytanie vodičov, ktorí nezastavia na stopke) 🙂 že ma tak rýchlo chytili, lebo za tých tridsať sekúnd… no to je jedno. Áno, mali pravdu, ale určite by som aj sama po chvíli zistila, že nesvietim, len čo by som sa riadne stihla v sedadle usadiť…. vždy si všetko kontrolujem. Myslela som, že to bude len napomenutie…. no, čo Vám poviem, ľahkosť puberťáka. Nakoniec mi ten, menej dobrý policajt podal pokutový bloček a jeho zavretie obidvoch očí na obidva moje priestupky ma stálo 10 eur.

O pár sekúnd som prišla domov, vystúpila z nove auta, zaplatený bloček vo vačku a práve v tej chvíli prechádzali okolo mňa „moji“ dvaja policajti. Moja prvá reakcia? Zdvihla som ruku a skutočne veselo a od srdca som im zamávala. :-))
Až tak, že mi z ruky na zem vypadla karta od auta.)
No nie je to milé ako sa o nás starajú, ako nás upozorňujú a naprávajú? 🙂