S hostami sa tuto sezonu roztrhlo vrece. Ked som pre dvoma rokmi zacinala moje malicke B&B s dvoma izbami na prenajatie, spociatku sa toho az tak vela nedialo. Obavala som sa, ze sa diat ani nezacne, lebo tento opusteny kusok Holandska sa vlastne po zrelsej uvahe na B&B ani velmi nehodil. Ved kto by isiel sem, a naco, priroda je sice uzasna, ale aj tak trochu prazdna a desiva, vecne zachmurene nebo s nizko visiacimi mrakmi, farby hnede, sedive az burkovo cierne, tazka ilova zem mokra a smyklava, vietor, ktory hravo prefuka aj ten najhrubsi kabat. Skratka, okolie sice ako stvorene pre samotarov a umelcov, ale turisti? Sotva, myslela som si a chystala pripisat projekt B&B na zoznam svojich omylov. Mylila som sa.
Rozbiehalo sa to pomaly a nenapadne. Sem-tam zazvonil telefon a zensky alebo muzsky hlas sa pytal, ci mam izbu na jednu alebo viac noci. Vzdy som sa velmi potesila, ze ma niekto nasiel a nadsene som vravela, ano, pridte, cakam. Rozhodla som sa, ze si kazdeho hosta cenim a budem ho individualne rozmaznavat. Davam do izieb cerstve kvety a na nocne stoliky ukladam vyber knih a casopisov, pre zeny take kde je damske oblecenie, pre panov znackove oblecenie (nove cisla, nic nenavidim viac ako mesiace stare, usmudlane casopisy v cakarnach). Televizory v izbach su nove a ploske ako postova znamka, je tam aj mala naplnena chladnicka pre nocny smad. Postelne obliecky vo farbach, ktore sa hodia ku tapetam, lahucko skrobim a zehlim tak krasne, ze na nich niet ani jedneho zahybu. Na ranajky podavam cerstvu pomarancovu stavu, kvalitnu kavu, cerstvy chlieb (ked sa velmi snazim, tak vlastnorucne upeceny), rozlicne syry, najmenej styri druhy udenin, domace dzemy a cerstve vajicka od susedkinych sliepok. A to vsetko za cenu prijemnu, ba priam socialisticku.
A tieto super sluzby dosli ozveny. Najprv ma nasli jednonocni navstevnici. Povacsinou muzi, ktori mali nieco docinenia s tazkym alebo lodnym priemyslom. Prichadzali k podveceru, skoro vstavali a mizli na obchodne stretnutia. Potom sa zacali hlasit vikendove rodiny a priatelky, ktore si prisli oddychnut alebo sa rekreovat v nedalekych kupeloch (kde je sice hotel, ale pre mnohych pridrahy a potrebujete jednodielne plavky). Napokon ma nasli osoby excentricke a umelci, moje dve najoblubenejsie skupiny.
Prvy bol Andre van Bergen, performance artist z Amsterdamu. Andre na seba uputal pozornost mimo ineho tym, ze vytvoril akusi prenosnu sprchu, ktoru si upevnil na chrbte spolu s rezervoarom plnym vody a potom s lakonickym kludom vysiel na ulicu v strede Amsterdamu a sprchoval sa. Ano, nahy. (Ak chcete vidiet sprchu a ostatne Andreho prace, staci zadat Andre van Bergen a stryko Google to vsetko najde). Ale to som este o nom nevedela v ten vecer, ked niekto zazvonil pri mojich dverach a ja som otvorila dvere vysokemu tmavovlasemu muzovi s postelovymi ocami, ktorych pohlad mi okamzite prudko zlepsil naladu. Andre ostal u mna niekolko dni, pracoval na novom projekte pre mesto Groningen, a odvtedy sa ku mne pravidelne vracia. Poziciavam mu knihy a on mne posiela stare filmy s Alainom Delonom. Raz som sa vecer vratila z prace, bola uz skoro tma a v zahrade ako prekvapenie sedelo sest krasnych mladych ludi, na cele lahko ovineny Andre, ktory hned volal, ze potrebuju noclah. Pili dobre sampanske z plastikovych poharikov. Pridala som sa k nim a dlho do noci sme popijali a diskutovali o umeni.
Pamatam sa aj na dvojicu, navlecenu vo vojenskom ubore typu Rambo. Manzelia, velki, vysoki, svalnati, nakratko ostrihani. Vysvitlo, ze ich najvacsie hobby je skakanie z lietadla, pricom dufaju, ze sa padak vcas otvori. Ostali niekolko noci, cele dni travili na malickom letisku par kilometrov od mojho B&B. Izbu zanechali v poriadku hodnom absolventov West Pointu.
Prisli dve priatelky, sestdesiat a patdesiat rokov. Patdesiatnicka s hlavou plnou cervenkastych kucierok, bola vydata, druha dama s dlhymi sedivymi vlasmi intenzivne hladala partnera. Ked som jej povedala, ze na druhej strane ulice sa nachadza ovdoveny a vonkajskom uchadzajuci sused, zaplesala a snazila sa ma dostat do ulohy Amorka. Damy sedeli kazdy vecer v zahrade, dost tvrdo popijali a rano vyspavali. Uteraky hadzali na dlazdicky kupelne (asi aby im neprechladli nezne nozky) a kazdy den pytali dve ciste osusky. Zatala som zuby a myslela na obrat. Cerstvy chlieb som im nenapiekla.
Nezabudnutelny bol pan Idema, hudobny recenzent. Sprevadzala ho manzelka, ktorej zboznujuci pohlad sa ani na sekundu nespustil z jeho chudej, asketickej tvare. Pan Idema sa vznasal vo sferach vyssich, nam obycajnym smrtelnikom neznamych. Hlavu ustavicne naklanal trocha nabok, akoby pocuval neviditelny orchester, hrajuci iba pre jeho usi. Plache priatelstvo sa medzi nami vytvorilo vo chvili, ked vrhol pohlad na moju kniznicu, skoro pat tisic rokmi nazbieranych zvazkov.
Protivna bola dvojica, ktora usilovne hladala, kde by nasla nejaku chybu alebo nedostatok. Pan skontroloval knihy, ktore nasiel polozene na nocnom stoliku a pytal sa ma tonom, ktory tu moznost vylucoval, ci som ich aj ja citala. Sklamala som ho. Pani po dlhom rozmyslani prisla na to, ze v kupelni by mali byt pohare, ktore tam chybaju a v izbe by mala byt miesto knihovnicky vacsia skrina na saty,plavky a panske tricka. Prijemne som jej vysvetlila, ze kniznicu povazujem za dolezitejsiu ako skrinu, ved moje B&B ma v mene este jedno B, a to od Books.
Potom sa zacali trusit robotnici rozlicnych narodnosti, z Ruska, Polska, Bosnie, Montenegra a Turecka, ktori pracuju nablizku ako zvaraci. Moj obrat zacal vyzerat velmi sympaticky. Tito muzi ostavaju niekedy aj cele mesiace, cely den ich nevidno, lebo casto pracuju aj strnast a viac hodin denne, vecer idu pod sprchu a padnu do postele. Chyba im len jedna malickost do idealneho hosta: ranajky chcu o piatej rano, co pre mna znamena, ze ich servirujem v stave komatoznom.
Minuly tyzden som dostala email, v ktorom postarsia dvojica chcela rezervovat izbu na tri noci, pod podmienkou, ze ja alebo chyzna (!) polovicku postele pokryje gumovou plachtou. To sa muselo urobit velmi precizne a aby som vedela, ako, pripojili sest fotografii. Preskumala som tie fotografie v 200% zvacseni, zvinuta od smiechu a ohromne som sa bavila hadanim, o co ide. Inkontinencia? Nezdalo sa mi, guma bola hruba a velka a podla zelania musela lezat na plachte a nie pod nou. Kinky sex? Na zvacsenej fotke bolo vidiet akesi divne zalezitosti na nocnom stoliku. Odpovedala som, ze nemam ziadne volne izby.
Pred mnohymi rokmi som zboznovala som knihu od Sue Kaufmannovej, Dennik americkej manzelky. Mlada zena, trapena depresiou a nespavostou, sa pokusa zaspavat pri predstave akejsi viktorianskej kastelanky. Tato suchoce po dome, oblecena v dlhej barchetovej zastere (krasne slovo, barchet), pri pase zvazok klucov od izieb, skrin, spajzi. Kontroluje vsetky skrine a ich obsah, ukludnujuco pocita krabice a konzervy. Vsetko je v poriadku, vsetko je pod kontrolou. Pred par tyzdnami som si uvedomila, ze sa trocha zacinam tomu obrazu podobat. Vsetko to staranie, cistenie, nakupy, zasoby. Zachytila som v tom akysi stary, bazalny, zensky pocit pokoja. A stastia. Slovenska viktorianska kastelanka.