Zora

Otázka, na ktorú by každý rád počul len jednu odpoveď. A nie je to vôbec dneškom, dobou, či storočím. Láska bola, je, a bude to, čo si nás pomaly zotročí. Nie vždy však podľa našich predstáv.. Miloval ju, a ona?

Nemajú mená. Tak si ich ľahšie ľudia zapamätali. Bola to ona, a on. Nič viac, a menej už vôbec.

Malé dievča snívajúce o šťastí. Nikdy nechcela princa, iba dúfala, že sa aj jej raz pošťastí. Nemala rodičov, tak presne nevedela čo je to úprimná láska, ale veľakrát počula, že v očiach iných je výnimočná kráska. Z detského domova sa dostala von po 18tke. Vek dospelosti? Či len malý krok k bdelosti? Začala nesprávnym krokom, noci sa stali jej sokom. „S kým si taký si.“ Teda aspoň to tak hovorili v škole. Mala veľa priateľov, žien vo svojom okolí. Oni jej tvrdili iné, a ťahali ju pomaličky dole. Vonku na ňu čakal celý svet. Drahé obleky a autá. Vplyvní muži, a jej nezodpovedné saltá. Žila príliš rýchlo. Už nesnívala, v jej hlave všetko stíchlo. Hľadala lásku. Našla masku. Nebola v tom sama. Veď aj oni. Ženy, či priateľky, bolo im to jedno. Mala ospravedlnenie na každé mužské meno. Toľkokrát padla, ale za ten pocit to stálo. Nové kabelky, každé ráno. topanky, tričká, úspech, po boku muža. Nebola však pre nikoho len jedna jediná múza. Musela stáť v rade mnohých. Bezsenné noci dlhonohých.

prešli 3 roky.

Pred pár dňami ma navštívila.Žiari. Tak sa pýtam ako sa jej darí. Mala na sebe len lacné oblečenie a rifle. Žiadne krásne šaty, žiadne filtre. Stretla jeho. On. Bez mena. Raz na večeri. Prázdnym pohľadom hľadela na personál reštaurácie v Berlíne. Zrazu sa v otvorenej kuchyni zjavil on. Čierne tmavé oči, a ten širokorozsiahly úsmev nemohla prehliadnuť. Všimol si ju. Ku dezertu jej priložil malú slnečnicu. Jej spoločník chvalabohu nič nepostrehol. Bol príliš zaneprázdnený telefonátom. Kvet si vzala do kabelky, a o dva dni na to sa sama vybrala do reštaurácie. Tentokrát nespravila nič. Iba čakala. Nebol tam. Odišla.

Prešlo pár dní. Bola nakupovať, keď jej zrazu pri platení v obchode z peňaženky vypadla vyschnutá slnečnica. Usmiala sa. Mala chuť na zmenu. Prihlásila sa na kurzy robenia búda pre psa. Len tak pre radosť. Akosi pri tom pozabudla na hľadanie pána pravého. Po mesiaci zastupoval kurz mladý kuchár. Neverila okamihu, keď zbadala jeho tvár. Bol to on. Pozval ju von. Žiadna večera, drahé predstavenie. Len oni dvaja, a čas, ktorý zrazu bežal pomaly.

Povieš si klasická love story. Vedela som, že tá ich bola milo odlišná. Bolo to o nich, o nej. Prestala sa hnať za láskou. A práve vtedy ju jedna dobehla. Bola zvyknutá hovoriť ľúbim ťa na počkanie. Teraz však dlho mlčala. Myslel si, že ku nemu nič necíti. Ona ho však milovala. Ako modrého tigra. Nerozumel. Usmiala sa, a odvetila: „I love you like a blue tiger. Its just my imagination.. but it last.“

Vedela, že ak by ho milovala ako čokoľvek žijúce, a existujúce, ich láska by mala limity. Lebo všetko raz zvädne, zostarne, či zomrie. Okrem modrého tigra, ten bude žiť večne v jej predstavách.

Preto sa nesnažme lásku obmedziť. Nehovorme odtiaľ potiaľ. Nekričme, nehádajme sa, nezúrme, ak nás niekto nemiluje podľa našich predstáv. Nepokúšajme sa zmeniť podstatu človeka. Lebo len láska, ktorej nevezmeme krídla bude žiť večne.

„I love you, like a blue tiger…“

——————

„now I know.“ 🙂