Zora

Poslednych paar sprav, zaslanych na facebooku, v rychlosti vypity pohar s horucou kavou. Pohlad na hodinky mi vravi, ak sa hned nepoberiem do prace, pridem urcite neskoro. Hodim veci do kabelky Napriek rozbitej ceste az do prace, dorazim na minutu presne. Kolegyne uz nedockavo cakaju: pre nich den konci, tesia sa na horuci kupel a v rychlosti mi odovzdavaju dolezite informacie, ktore sa mi v nocnej sluzbe, kedy je na mna odkazanych 90 klientov roztrusenych na 3 poschodiach nasho domova dochodcov, urcite zidu. Dozvedam sa, komu sa pohorsilo, ci pribudol niekto novy, a v duchu si uz planujem moje nasledujuce hodiny…

19:00

Obchadzam zatemnenu budovu, kontrolujem a zamykam vsetky pristupove dvere. Ma to opodstatnenie, casto u nas ukryt hladaju bezdomovci, ktori dufaju v trochu ludskeho tepla a pochopenia aspon u nas. Nenachadzaju ho avsak casto: predsa len, nemozeme vystavit nasich bezzbrannych obyvatelov takemu riziku. Napriek tomu premyslam, ci by som v tejto extremnej zime bola toho schopna: poslat niekoho na ulicu a predurcit mu zimny spanok, z ktoreho sa nezobudi? Asi nie. Chvalabohu, dnes sa nemusim rozhodovat, nenachadzam nikoho, dufam, ze si nasli svoje utociste.

20:00 – 21:00

Vchadzam do izby, kde je uz druhy den ubytovany manzelsky par. Este sme sa nevideli. Napriek varovaniu kolegyne ostavam v miernom soku. Ona, sediaca na posteli, nepritomne divajuca sa smerom k oknu, ocami oramovanymi fialovymi modrinami a opuchmi. On, vyzleceny donaha, lacne oblecenie povalane po zemi, knise sa sa na zemi v rovnomernom tempe, vydava kvilive zvuky, diva sa na mna pohladom zraneneho psa. Ano….aj ked sa to nehodi, tento obraz, ktory sa mi naskytol, musim v duchu porovnavat s nestastnym svetom tyranych zvierat. Davam si pozor, aby som nestupila do kaluze mocu, zbieram cestou zvysky roztrhanych inkontinencnych vloziek a tenisky. Odkladam vsetko nabok a zadivam sa na neho. Vidim jeho predlhe nechty na rukach a myslou mi blysnu doskriabane predklaktia mojej kolegyne, ktora mi vravi: „nasli ich vyhladovanych, zdivocenych, dobitych v ich byte, nikto nevie, ako dlho uz takto sami zili….“ Sadam si opatrne vedla jeho malinkej schulenej vychudnutej postavicky, ktora pripomina obrazy mucenych tiel v koncentracnych taboroch. Jeho nepricentny pohlad mi nahana strach, zvysky krvi za nechtami taktiez. Napriek tomu preberam jeho rychlost dychania, divam sa mu pri tom do oci. Citim, ako spomaluje a dycha spolu so mnou v rovnakom rytme. Podavam mu otvorenu dlan, po chvilke vlozi tu svoju, v duchu ma striasa od mierneho odporu ale navliect si v tejto chvili rukavice by znamenalo moju prehru. Druhou rukou si priviniem jeho hlavu na moju hrud, a on sa necha unasat mojimi kolisavymi pohybmi…Neviem, kde sa nachadza, co prave zaziva, ale viem, ze som momentalne jedinym kratkodobym utisenim jeho psychickych bolesti a obrovskeho strachu, ktory sam u zraci v ociach. Neviem preco, ale po cely cas mam pocit, akoby som ho prave vyrusila v najhorsich spomienkach jeho zivota. Do toho zapipa moj pracovny mobil: noc sa este len zacina.

21:00 – 23:00

Roznasanie liekov, ktore viac menej umoznia spanok , kontroly izieb, ci je vsetko v poriadku. Prehodit zopar slov na dobru noc, obcas zodpovedat na nezodpovedatelne otazky, to vsetko prebieha s vecernym kludom, bez hektiky, ktora je pocas dna casto prezencna. Dozvedam sa, kto komu v rodine zomrel, kto sa chysta na operaciu, koho co boli….temy, ktore zamestnavaju tieto velmi velmi stare hlavy chvilku pred spankom. Niekde je potrebny kusok chleba, inde zasa pomoc ku vykonaniu potreby. Odvadzam do postele tych, ktori uz stratili pojem o case a priestore. Bozky na lice od tych, ktori uz davno nemaju nikoho, komu by tento bozk darovali, pohladenia ruk a z duse vyslovene slova.“dakujem sestricka“.

Kracam dlhymi chodbami, niekde staci prilozit len ucho na dvere a zapocuvat sa : hlboke pravidelne nadychy prezradzaju spanok, vrzganie postele prezradza, ze spanok pride mozno az o paar hodin. Mlkve ticho ma nuti nazriet dovnutra a presvedcit sa, ci je vsetko v poriadku. Hlasity zvuk TV prezradza, ze vnutri sa nachadza niekto, kto este dokaze sam rozhodovat o vlastnom zivote.

23:00 – 00:00

Medzi dokumentaciou, vykonavanim prvej vymeny inkontinencneho materialu a odbiehanim na zvonenia tych, ktori hladaju posledne zamienky, aby sa im dostalo trocha ludskeho tepla si najdem pri dusku kavy cas na rozhovor s kolegynou, ktora je zodpovedna za zvysne 2 poschodia.

Prvou temou nasich nocnych rozhovorov sa stavaju odchody nasich zverencov z tohoto sveta. Kedze tuto noc sa nachadza viacero v poslednom stadiu, ubezpecime sa navzajom o vzajomnej pomoci v pripade, ak by nastala posledna faza, preberie ta druha vsetky zvonenia. Nikto by nemal zo sveta odchadzat sam, iba, ak by si to sam naplanoval, co sa tiez niekedy stava: cloviecik si pocka, kym po hodinach stravenych pri nom na chvilocku odides, a on sa prave v tejto chvili poberie.

00:00 – 06:00

Kontrolami, vymenami inkontinencneho materialu, odbiehavanim na zvonenia a riesenim neriesitelnych problemov (ako je vymena ziarovky do nocnej lampy, ktoru nemam k dispozicii, a ktorej strata moze pre dementneho cloveka znamenat katastrofu), sa snazim dokumentovat vsetko zazite, prezite, odzite….Hodinu stravim hladanim noveho najomcu po tajomnych studenych pivnicnych priestoroch, s ulavou ho nachadzam v muzskej satni, kde svojich 200cm vysky poskladal na malu pohovku a obalil sa zavesom strhnutym z okna….Na. chodbe stretavam uplakanu damu, je vyobliekana a namalovana akoby sa chystala na viedensky bal. Krici na mna, ako sme ju v tomto dome mohli nechat celkom samu, nikde nikoho, a ona este ani obed nedostala…Privadzam ju k babicke, sediacu pri vysokych oknach za ktorymi sa chumeli sneh a obcas zjavia svetla aut. Ved co, ked uz maju (z dovodu ich diagnozy) vymenene dni za noci, nech sa necitia opustene, mozno si maju co povedat.

07:00

Facit poslednych 12tich hodin v sluzbe: priblizne 70 zvoneni a zelani.

Co som v tuto noc pocula:

-sestra, niekto mi ukradol moje auto, neviem, ci sa odtial dostanem, pomozte mi.

-sestra, vy mate taku nadhernu pokozku, myslite si, ze mi tento novy krem od syna pomoze a budem ju mat taku, aku ju mate vy?

-sestra, ja som tuto plienku neroztrhala, to su snehove vlocky, len a len pre vas.

-sestra, mohli by ste mi doniest damske oblecenie? Moj syn ma dolu urcite caka ( o 4 rano)

– sestra, ja viem ze zvonim uz 15ty krat za poslednu hodinu, ale ja som bol velky sportovec, verte mi, trocha pohybu vam nezaskodi.

-sestra, nevideli ste moju sestru? Vyzera ako vy, vy ste sestra? Moja sestra? Vsetky sestry su rovnake

– sestra, strasne si zelam, aby som sa rano uz nezobudila……