Zora

Ráno vstávam na neslávne známy tón budíka, ktorý ma neutíchajúcim pípaním napokon predsa len vytiahne z postele. Po absolvovaní typického rituálu v kúpeľni a chutného rituálu v kuchyni sa vyberiem do mesta. Ešte mám necelých desať minút do odchodu autobusu. Rýchlo nahádžem veci do kabelky, prehodím cez tricka kabát a obujem si… topánky? Kde mám topánky?

Pohľadom preletím botník a nič nevidím. Hľadám predo dvermi. Neúspešne. Vybehnem na balkón. Nič. O chvíľu odchádza autobus. Do kelu! Utekám do každej miestnosti a v duchu nadávam, že máme štvorizbový byt. „Kde sa podeli, veď som si ich nechala tu!“ ukazujem na podlahu pri šatníku, miesto, kde si zvyčajne narýchlo odkladá obuv celá família. Čas ma tlačí, a tak chytro skočím do botasky, dam do kabelky este saty a vybehnem von. Hneď sa pošmyknem na čerstvom snehu, čím letná damska obuv utrpí šok. Autobus mi pred nosom odíde. Do mrkvy! (malá obmena ošúchaného „do kelu!“), povzdychnem si a spomínajúc aj ostatnú zeleninu sa odšuchcem domov. O štvrťhodinu ide ďalší spoj, takže sa ešte pokúsim pohľadať stratené čižmy. Ale ani za ten čas ich nikde nenájdem. Dochádzam k záveru, že som si ich azda musela nechať predo dvermi a ktosi ich ukradol. botasky vymením za staré baganče a nastúpim do autobusu, ktorý opäť len tak-tak stihnem. Zrazu zistím, že moja dopravná karta nefunguje. Nech ju na snímač prikladám akokoľvek, zhora, zdola, zozadu, prevrátene a ešte raz priamo, nejde, lístok nedostanem. Čo sa deje? Veď som si ju minulý týždeň nabila na tri mesiace dopredu! Nádych, výdych, tlak mi stúpne, nervy pracujú a ja som nútená napriek dostatočnému kreditu na karte kúpiť si lístok. V meste vystúpim a hneď si to namierim zistiť, čo sa mojej karte nepáči. „Je prasknutá, zlomená. Tuto, aha,“ ukazuje mi teta za okienkom. Fakt! Vôbec som si to nevšimla. Čo teraz? Opäť platím a dostávam celkom novú kartu. Našťastie, nabitý kredit je zachránený. V meste povybavujem, čo treba a znova nasadám do autobusu smerom domov. Tentokrát ho stíham v pohode a aj nová karta pracuje ako má. Celou cestou sa v myšlienkach vraciam k nezvestným topánkam. Ani som si ich nestihla vyčistiť, stále som to odkladala. Moje drahé čižmy! Skutočne drahé, aj finančne. Hoci ma poriadne nehriali, takže som si musela dávať aj dvoje ponožky, veľmi som si ich obľúbila a nosila som ich všade. Už ich nikdy nevyčistím. Už ich nikdy nezašpiním. Už ich nikdy… neuvidím! Keď sa môj otec dozvie, že u nás úradoval zlodej, okamžite ako detektív obehne všetkých susedov. Následne prehľadá všetky skrine, nazerá pod kreslo, pod posteľ a dobre že neobviní nášho psa, že ich azda zožral on. So susedom na chodbe začne nekonečnú debatu o následkoch kriminality a mafiánskom podsvetí, zatiaľ čo ja sa pokúšam rozpamätať, kde som svoje čižmy naposledy videla. „To nie je možné, musia byť iba niekde tu,“ hovorím si a znova odhŕňam záves na botníku. A vtom ich zbadám. Skrčené a otočené inak než zvyčajne, takže som nevidela bielu kožušinku, podľa ktorej by som ich ihneď identifikovala. Ach, ten stereotyp! Človek má zaužívaný zvyk a keď sa nejakým spôsobom naruší, je stratený. Určite mi ich takto odložil niekto z našich. Nebol to zlodej, nebol to mafián. Chvalabohu! Otec pokrúti hlavou, prevráti oči, zalomí rukami a ja takmer počujem, ako mu v hlave zaznie: Ach, ženská! Spadne mi kameň zo srdca a som šťastná, že sa moje lacne topanky našli. Hoci som ich vyčistenie zase odložila, sú doma! A aj keď mi nezmizli spred dverí, preventívne si ich odvtedy odkladám do botníka. Áno, uhádli ste, kožušinkou dopredu.
Opäť som sa presvedčila, že príslovia a porekadlá majú predsa len niečo do seba. Veru tak, pod lampou býva najväčšia tma.