Zora

Citala som detom. Rozpravku na dobru noc. Sup obliect si detske oblecenie a do postele. Dlho sa hadali, co si vybrat. Najprv prisla sestrocna dcera s ruzovou knizkou v ruke – Barbie rozpravky. Neverbalny prejav, reakcia a pohlad mojho osemrocneho syna boli take jednoznacne, ze dcera rezignovala a obaja ma svorne nechali vybrat knizku. Patrala som pohladom po niecom, co by mohlo oboch zaujat. Vybrala som prekvapivo rychlo. Zltu knizku formatu A4, ktoru som si dobre pamatala z detstva. Nikdy nebolcas precitat si ju celu. Zname rozpravky ako Cisarove nove sexy saty a ci Dievcatko so zapalkami, som zamerne nechcela citat. Oci mi zastali na rozpravke s nazvom SMREK…. Nepoznala som jej obsah, mozno, keby som ju poznala, tak by som ju necitala, pretoze bola/je taka aktualna az ma zatriaslo.

Uplne v skratke to zhrniem.

Predstavte si smrek. Malicku priesadku, ako si rastie v lese. Okolo neho su dalsie vianočné stromčeky, krasna priroda, slniecko a cerstvy vzduch. Vtaciky stebocu, sadaju si na jeho konare. Ale on to nevnima, je ponoreny do seba a jedine, po com tuzi, je rychlo vyrast, aby sa velkostou vyrovnal tym najvacsim stromom z okolia. Aby videl do dialky, aby ho nemohol preskocit maly zajacik, ktory z casu nacas prebehne okolo. Velmi ho to hneva, ze je taky maly.

Predstavte si smrek. Uz je trosku vacsi. Presiel rok. Zajacik ho uz nepreskoci, je privelky. Uz ho len pekne obide dookola. Smrecok sa tesi, ze podrastol. Je krasny, ma rozlozite konare. Vtaciky si stebocu o jeho krase, dohovaraju mu, aby sa tesil zo slniecka, cerstveho vzduchu, zo svojej mladosti. Smrek si to vsak neuvedomuje, zije vo svojich myslienkach a sniva o tom, ake to bude, ked bude velky. Zije, je ponoreny vo svojej v tme.

Prisli horari a vytinaju stromy, iba tie najvacsie. Smrek je zvedavy, vidi, ze vsetky konare im stinaju a dlhe, hole pne nakladaju a vezu prec. Nespokojnost je taka silna, ze sa pyta vtakov, ktore na zimu odlietaju do teplych krajin. „Neviete, kde ich nesu? Co s nimi bude?“

Bociany mu povedali, ze to su urcite stoziare lodi, krasne a stihle, vztycene do vysin. Zdialky vonali smrecinou. Smrek teraz zatuzil, aby ho vytali, aby sa plavil po mori, nedokaze vnimat krasu okolo seba, nevnima to, ze mu je dobre, ze ma blizko stromy a stebotajuce vtaky a vzduch. Nevnima zivot, nic okolo seba. Netesi sa z volnej prirody. Stale chce nieco ine, nieco, co nema…

Prisla zima a tentokrat smerk vidi, ze vytinaju uplne mlade stromceky. Je zvedavy a pyta sa, preco tymto stromcekom nechavaju konare, kde ich vezu a co s nimi bude. Sykorky vedeli, porozpravali mu o krasnych vysvietenych stromcekoch v teplych pribytkoch ludi. Smrek uz po nicom netuzil, len aby aj on raz stal tak isto ozdobeny, aby ho obdivovali. Bol zvedavy, co sa stane potom, ale to mu nikto povedat nevedel.

Predstavte si krasny velky zeleny smrek, chodia sa k nemu hrat deti a rozpravaju si pribehy, obdivuju ho, aky je nadherny. Ale on sa nevie tesit zo svojej krasy a sviezosti. Tuzi byt vianocnym stromcekom.

Na dalsiu zimu sa mu to splnilo. Vytali ho. Cesta z lesa nebola prijemna…

Predstavte si smrek, stoji ozdobeny vo velkej izbe a horia na nom sviecky. Teraz je stastny, tesi sa, mysli, ze je to jeho najkrajsia chvila. Pod nim su darceky, vsetci dookola sa tesia a obdivuju ho, aky je krasny. Rozmysla, co bude na dalsi den? Co ho este caka, moze byt este nieco krajsie ako je tento vecer?

Ked ho o par dni odzdobili a vyniesli na povalu do tmavej komory, kde nebolo ani trochu cerstveho vzduchu, ani trochu slnecnych lucov, stale veril, ze ked pominie zima, ludia ho zasadia ho do zeme, a bude zit dalej.

Nestalo sa tak.

Nikto ho neprisiel pozriet. Az na konci zimy, ked sa robil poriadok na povale vyniesli stary zoschnuty smrek na dvor a hodili ho na zem. Smrek zacal obdivovat prirodu dookola. Nadhernu, sviezu, jarnu zelen a kvety, puky na stromoch. Vsetku tu nadheru okolo seba. Uvedomil si, o co vsetko prisiel, ze jeho cas je prec, vsetko sa pominulo. Uvedomil si, ze zahodil moznost tesit sa zo slobody a volnosti ked mohol. Teraz je uz neskoro. Rozsekali ho na drobne kusky a polozili na ohen. Stromcek vzdychal tak, ze kazdy vzdych znel ako vystrel. Pri kazdom zaprasknuti, ktore bolo hlbokym vzdychom si smrek pomyslel na jeden letny den v lese. Na jednu zimnu noc, ked svietili hviezdy … potom pomaly dohorel.

*****

Na konci som mala problem, poprosila som syna, aby to docital. Nebola som schopna citat dalej nahlas. Taky smutny a taky aktualny pribeh v podobe stromceka tuziacom po vsetkom inom, neuvedomujucom si, ze prave ta chvila, ktoru preziva, moment aktualnosti, pritomnosti, pohody a dostatku je tym, co ho ma urobit stastnym…sustavna nepohoda, chcenie a tuzby ho priviedli az na koniec, na koniec, ked si uvedomil, ze vsetko je prec. Krasne chvile sa pominuli a uz ho necaka nic, na co by sa mohol tesit.

Take smutne a take poucne.

Potom som dostala otazku. „Mami, preco si vybrala presne tuto rozpravku? Mohli sme si radsej v telke pozriet nejake filmove novinky alebo basketbal.“

Asi to tak malo byt. Uz to nezmenim. Deti spia. Dcera bez nasledkov zaspala este pred koncom, syn mal potrebu rozoberat to.

Zaujimava rozpravka na dobru noc.

Dakujem Hans, zajtra si precitam druhu.